Deň Slnka

Deň Slnka. Zvláštny deň, zvláštny sviatok. Ako prvé som sa detí opýtala, prečo asi má svoj sviatočný deň aj Slnko? Ich odpoveďami bolo: „Lebo je pekné a dobré.“ A ako asi vidí a vníma Slnko nás ľudí? Vidí nás ako pekných a dobrých?

Žltá rozprávka

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo, v ktorom po celý rok svietilo slnko. Obyvatelia tohto kráľovstva žili v hojnosti a nikomu nič nechýbalo. Slnko svojimi lúčmi zohrievalo zem a tá prinášala svoje plody. Lesy boli plné zvierat a jazerá rýb. Každý bol šťastný a ani nepomyslel na to, čo by sa mohlo stať, keby zrazu slnko zmizlo …

            V tomto kráľovstve panoval staručký kráľ, ktorý mal jedného syna. Keď kráľ zomieral, dal si zavolať svojho syna a povedal mu: „Syn môj, čoskoro odídem z tohto sveta a ty sa staneš kráľom. Panuj preto múdro, aby nikomu nič nechýbalo. Ja som sa tešil, keď sa tešil môj ľud a bol som smutný, keď mu niečo chýbalo. Pozeraj teda vždy predovšetkým na druhých a tvoja láska sa ti raz vráti.“ Kráľ dohovoril, zavrel oči a skonal.

            Na trón si teda sadol jeho syn, no ten nebol ani láskavý, ani obetavý, ale pyšný a myslel len sám na seba. Vždy keď ráno vstal, dlho sa strojil pred zrkadlom. Pri stole jedol len tie najvyberanejšie jedlá, jazdil na dlhé poľovačky a o svoj ľud sa vôbec nestaral.

            Keď to takto šlo nejaký čas, kráľovstvu sa prestalo dariť. Ľudia viac neboli šťastní, zvieratá hynuli a napokon sa na takú krivdu nemohlo pozerať ani slnko a zo dňa na deň zmizlo. Márne ho všetci hľadali, márne za ním volali, slnko sa viac neukázalo. Nad celým kráľovstvom sa rozprestrela tma a všetko zosmutnelo.

            Kráľ dal napokon rozhlásiť, že odmení každého, kto opäť vráti kráľovstvu slnko. A naozaj. Do sveta sa vypravilo veľa odvážlivcov, ale nikomu sa slnko nepodarilo nájsť. Hľadali snáď všade, no ku kráľovi prichádzali len zlé správy. Nikto z poddaných ho nenašiel.

            Tak čas plynul a ľudia stále viac prosili svojho mladého kráľa, aby im pomohol. On však nevedel, kde má slnko hľadať a keď videl, akú skazu vo svojom kráľovstve spôsobil, veľmi zosmutnel: „Aký som bol len pyšný a hlúpy. Myslel som iba na seba a teraz neviem, ako to mám celé napraviť.“ Položil si tvár do dlaní a rozplakal sa. Všetko úprimne oľutoval a túžil svoju chybu napraviť …

            … a ako tak plakal, zopár kvapiek spadlo na dlážku pod jeho trónom, kde spalo stratené slnko. To otvorilo oči, započúvalo sa do kráľových slov a rozhodlo sa vrátiť na oblohu.
            Odvtedy bolo opäť celé kráľovstvo šťastné, všetci mali radi svojho múdreho kráľa – a ten? Viac sa nad nikoho nevyvyšoval, snažil sa všetkým pomáhať a vo svojom kráľovstve tak nenašiel len poslušný ľud, ale aj veľa dobrých ľudí a hlavne priateľov.